Jedného dňa zobral učiteľ svojho žiaka do parku, ktorý bol umiestnený na úpätí hory. V parku sa nachádzal labyrint s veľmi vysokými a hladkými stenami. Jednotlivé uličky osvetľovali slnečné lúče. Učiteľ viedol svojho žiaka ku vchodu do bludiska. Keď ho tam priviedol, požiadal ho, aby našiel cestu z bludiska von. Žiak vošiel do labyrintu a hľadal cestu von. Trvalo mu to celý deň a celú noc, niekedy šiel správnou cestou a niekedy zase zablúdil do slepej uličky. Nakoniec od únavy padol na zem a zaspal. Zrazu pocítil, že mu niekto trasie ramenom.
Otvoril oči a nad ním stál učiteľ.
„Poď za mnou,“ povedal učiteľ. Žiak sa hanbil za to, že nedokončil úlohu. Keď opustil labyrint, učiteľ bez toho, aby sa otočil, začal liezť na vrchol hory. Keď vyliezli hore na vrchol, učiteľ sa otočil k žiakovi a hovorí mu:„Pozri sa dole!“ Z miesta, na ktorom stáli, bolo labyrint celý vidieť.
„Odtiaľto, z tohto pohľadu dokážeš nájsť cestu, ktorá vedie k východu z labyrintu?“opýtal sa učiteľ žiaka. „To je jednoduché“, povedal študent. „Je potrebné sa iba pozorne pozrieť, získať nadhľad.“
„Tak nájdi východ z labyrintu a dobre si zapamätaj cestu“, povedal učiteľ.
Po nejakom čase zostúpili z hory, žiak vošiel do labyrintu a bez problémov našiel východ, nikde nezablúdil, ani sa nestratil.
A čo Ti priniesla táto lekcia?
Čím väčší nadhľad máš nad situáciou, čím viac si nad vecou, tým ľahšie nájdeš riešenie.